Tieto stroje svojou manévrovateľnosťou prekonávajú všetky predpoklady a zaujímavé je, že nie je potreba drahých moderných strojov s vektoringom ťahu na predvádzanie niektorých supermanévrovateľných kúskov:
odporúčam pozrieť v 1:50
Manéver, ktorý švédsky Draken od spoločnosti Saab predvádzal, sa nazýva Pugačevova kobra, podľa testovacieho pilota Viktora Pugačeva, ktorý tento manéver prvý krát predviedol verejnosti v roku 1989 na najznámejšej svetovej airshow, alebo leteckom dni, v Paríži na letisku Le Bourget. Tento manéver bol najprv koncipovaný pre lietadlá Su-27 a predpokladá sa, že rusi ho vedeli už oveľa skôr ako bol prezentovaný verejnosti. Zaujímavé na tomto manévri je, že od jeho vzniku bol štandardným prvkom vo výcviku ruských pilotov. Tento manéver sa ujal aj na lietadlách typu MiG-29.
Ide o to, že pilot agresívne trhne kniplom a vychýli naplno výškovky, čím spôsobí okamžitý zdvih nosa lietadla. Súčasne zníži výkon motorov, aby sa nestalo, že lietadlo bude pokračovať v lete a naberie výšku. Aerodynamický odpor, ktorý je na chvoste lietadla, kvôli jeho väčšej ploche, väčší než na nose, okamžite spôsobí otáčavý pohyb v smere k zemi, čím sa v podstate lietadlo vyrovná. Výsledok je takmer okamžité rapídne zníženie rýchlosti. Tento manéver je využiteľný v súbojoch na krátku vzdialenosť. Správne prevedenie manévru je keď lietadlo približne nestratí ani nenaberie počas manévru žiadnu výšku, čiže rozdiel výšky pri začiatku a pri konci manévru je takmer nulový. Manéver je extrémne náročný na preťaženie a prevedenie manévru v príliš vysokej rýchlosti môže spôsobiť stratu vedomia pilota.
Keď už sme pri supermanévrovateľnosti, tej pomohlo v posledných rokoch vývoj takzvaného vektoringu ťahu:
Ide o natáčanie trysky motora, čím vlastný ťah motora prispieva k manévrovateľnosti, skracuje polomery otáčania a umožňuje lietadlu robiť naozaj šialené a úžasné manévre, naviac v menších výškach a s menším rizikom.
Jedným z najzaujímavejších trikov je Kulbit, vynájdeným Eugenom Frolom, ruským pilotom na Su-37. Ide o otočku o 360° s takým malým polomerom otáčania, že sa pozorovateľovi zdá, že sa lietadlo otáča "na krídle" - že os otáčania vedie cez zadnú hranu krídla lietalda, rovnobežne s touto hranou.
Vektoring ťahu umožňuje veľa rôznych manévrov za hranicou pádu, ako je napríklad J-otočka, imak Herbstov manéver,
kedy už klapky nemajú na ovládanie lietadla žiaden účinok. Zaujímavé je, že táto technológia bola pôvodne navrhnutá na riadenie trajektórie letu balistických striel. Takéto kúsky sú však veľmi nebezpečné, preto majú zvyčajne lietadlá vstavaný limitér uhlu nábehu, ktorý limituje maximálny uhol klapiek voči krídlu.
No dosť bolo o manévrovateľnosti, teraz chvíľku o ťahu. Tieto lietadlá majú tak výkonné motory, že pri správnom uhle nábehu dokážu sa vznášať nejakú tú dobu vo vzduchu, doknca letieť nadzvukovo(až 330m/s) kolmo k zemi, lietať vo výškach hraničiacich s vesmírom a prekročiť rýchlosť zvuku dvoj, niektoré až trojnásobne:
A načo je to dobré? Napríklad ak je pilot babrák
alebo má zlý deň, nemá problém:
No hlavne na "zdrhnutie" nepriateľovi v oblakoch.
Zaujímavosťami sú napríklad lietadlá MiG-31, typ hit & run, s maximálnou rýchlosťou vo výške až 3000km/h, takmer trojnásobnou rýchlosťou zvuku a jeho rýchlejšia verzia MiG-25, ktorej limity siahali až na 3600km/h alebo mach 3,2. Tieto lietadlá taktiež dokázali operovať až vo výške nad 20km, konkrétne MiG-25 je rekordman vo výške výstupu až 36240m(v ktorej mu však už vypli motory). Dnes sa na nich môžeme všetci previesť za nejakých chudobných 25000€:
Konkrétne v "našej" MiG-29. Izvinite za ruštinu...
Ďalšie zaujímavé lietadlá sú typu VTOL, s vertikálnym vzletom a pristátím, ktoré boli vo vývoji od 50. rokov. Prvým bojaschopným lietadlom tohto typu bol dodnes používaný Harrier, ktorý prvý krát vzlietol na konci 60. rokov. Jeho ruským protejškom bol Jak-38.
Tieto lietadlá sú ďalším dôkazom enormného ťahu, ktoré ich motory dokážu vyvinúť. Technológia VTOL je dôležitá najmä na lietadlových lodiach, kde nie je veľa priestoru na vzlet, avšak táto technológia je veľmi ťažká a zaberá zbytočne veľa miesta, plus, lietadlá s touto technológiou kvôli viacerým problémom majú limitovanú rýchlosť na tesne podzvukovú, čím sú absolútne nevhodné na vzdušné súboje.
Jedinou výnimkou je projekt JSF, skratka pre Joint Strike Fighter, ktorého výsledkom je F-35 Lightning, ktorý síce dokáže lietať nadzvukovo, ale je drahý, tučný, nemotorný, ťažkopádny, ťažký a jeho schopnosti vo vzdušnom boji stoja za h... holubníkové vráta. Lockheedi sa ho síce snažia predať ako stíhača, ale, pravdupovediac, aj oproti "starým" MiG-29 a Su-27 nemá šancu, nie to ešte oproti F-22 alebo Su-37... Zaujímavé je, že tento model je vlastne kúpený koncept ruského Jak-141 Freestyle z konca 80tych rokov, ktorého vývoj rusi, vedeli prečo, zastavili.
Jááj, keby radšej dali tých 60mld dolárov do NASA, už by sme mohli lietať na Mars na dovolenku
A tuto narážame na problémy stíhačiek. Stíhačky sú síce úžasné stroje, ale je to iba veľká a drahá hračka pre chlapcov, ktorí vyrástli z hrajkania sa s autíčkami. Na jednu stranu vývoj technológií stíhacích strojov ovplyvňuje aj civilnú aviatiku a zlepšenia sa z vojenského prostredia dostávajú postupne do civilného a stávajú sa užitočnými pre ľudí, no popri vynaložených peniazoch na vývoj nových stíhačiek je to minimum a jednoducho to nestojí za to. Predstavte si, čo by ľudia dokázali vytvoriť, ak by tie peniaze neboli často premrhané na vývoj stíhačiek, ktoré sa niektoré ani nedostanú do sériovej výroby - čiže totálne vyhodené z okna - ak by sa dali na vedu, keď vývoj jedinej stíhačky stojí od 50 do 60 miliárd $ a iba LHC má rozpočet nejakých "chudobných" 9mld $ a NASA 17mld $.
Tak pardón, aspoň som ho teda vypichol 
